sedevacantista

A teraz uvediem v protiklade ich heréz katolícke učenie:

(1.)

Pápež Eugen IV., Florentský koncil, „Exultate Deo“, 22. november 1439: „Svätý krst, ktorý je bránou do duchovného života, si drží prvé miesto spomedzi všetkých sviatostí; skrze neho sa stávame údmi Krista a tela Cirkvi. A keďže smrť vstúpila do vesmíru skrze prvého človeka, ‘ak sa nenarodíme znova z vody a z ducha, nemôžeme,’ ako hovorí Pravda, ‘vojsť do nebeského kráľovstva’ [Jn 3:5]. Matéria tejto sviatosti je skutočná a prirodzená voda.“ (i.)

Pápež Inocent III., Štvrtý lateránsky koncil, Konštitúcia I., 1215, ex cathedra: „Sviatosť krstu sa však svätí vo vode pri vzývaní nerozdelenej Trojice – menovite, Otca, Syna a Ducha Svätého – a prináša spásu deťom i dospelým, keď ju ktokoľvek správne vykoná formou predpísanou Cirkvou.“ (i.)

Pápež Benedikt XIV., Nuper ad nos, 16. marec 1743, Vyznanie viery: „Podobne (vyznávam), že krst je nevyhnutný k spáse, a preto, ak jestvuje bezprostredné nebezpečenstvo smrti, má byť udelený ihneď a bez odkladu, a že je platný, ak je udelený so správnou matériou i formou i úmyslom kýmkoľvek a v akomkoľvek čase.“ (i.)

Čítaj viac v nasledovnom článku:
Sviatosť krstu je nevyhnutná k spáse

(2.)

Pápež Gregor X., Druhý lyonský koncil, 1274: „Takisto definujeme, že… duše tých, čo opustia tento život v skutočnom smrteľnom hriechu, alebo samotne v dedičnom hriechu, idú priamo do pekla, ale podstúpiť tresty rozličných druhov.“ (iii.)

Pápež  Eugen IV., Florentský koncil, „Letentur coeli“, Sess. 6, 6. júl 1439, ex cathedra: „Takisto definujeme, že… duše tých, čo opustia tento život v skutočnom smrteľnom hriechu, alebo samotne v dedičnom hriechu, idú priamo do pekla, ale podstúpiť tresty rozličných druhov.„(Denz. 693) (iii.)

(3.)

Pápež Pius VI., Auctorem fidei, 28. august 1794: „26. Doktrína ako tá pelagiánovská bájka, ktorá odmieta to miesto spodných oblastí (čo veriaci všeobecne označujú menom limbo detí), v ktorom duše tých, čo odchádzajú iba vo vine dedičného hriechu sú trestaní trestom zatratených, nezahrňujúc trest ohňom, akoby týmto samotným faktom, tí, čo odstraňujú trest ohňom, uviedli to stredné miesto a stav slobodný od viny a trestu medzi kráľovstvom Boha a večným zatratením, tak ako o tom Pelagiáni navnivoč hovoria.“ – Zavrhnuté ako falošné, unáhlené a ubližujúce katolíckym školám. (Denz. 1526) (iii.)

Pripájam komentár Brata Petra z Kláštoru Najsvätejšej Rodiny z Ameriky: „Tu pápež Pius VI. zavrhuje myšlienku niektorých teológov, že nemluvňatá, ktoré zomrú v dedičnom hriechu, trpia plameňmi pekla. Súčastne potvrdzuje, že tieto nemľuvňatá idú do miesta spodných častí (t. j. pekla) nazývané limbo detí. Nejdú do neba, ale do pekla, kde nie je oheň. Toto je prefektne v súlade so všetkými ostatnými slávnostnými definíciami Cirkvi, ktoré učia, že nemľuvňatá, ktoré zomrú bez vodného krstu klesnú do pekla, ale trpia trest iný od tých, čo zomrú v smrteľnom hriechu. Ich trest je večné oddelenie od Boha.“ (Zdroj: vaticancatholic.com)

Krátky komentár: To, čo propaguje Milan Chautur a Petričko, je skrz-na-skrz heretické. Je to pelágianizmus.

(4. a 5.)

Tridentský Koncil, 5. zasadnutie, kan. 3. a 4., O dedičnom hriechu:

„3. Kto tvrdí, že tento Adamov hriech, ktorý je svojím pôvodom jeden a prenášaný rodom, a nie napodobňovaním, ktorý je prítomný vo všetkých a je vlastný každému, môže byť odstránený skôr silami ľudskej prirodzenosti alebo iným prostriedkom, než zásluhou jedného sprostredkovateľa, nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojej krvi zmieril s Bohom, „stal sa pre nás … spravodlivosťou, posvätením a vykúpením“ (1 Kor 1, 30);… nech je exkomunikovaný, lebo „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12). A preto zaznelo toto slovo: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29), …“

„4. Kto popiera, že novonarodené deti treba pokrstiť, aj keď sa narodili z pokrstených rodičov, alebo kto hovorí, že sú síce krstené na odpustenie hriechov, ale že z Adama nepriťahujú na seba nič z dedičného hriechu, čo by bolo treba na dosiahnutie večného života očistiť v kúpeli znovuzrodenia, z čoho vyplýva, že u nich forma krstu „na odpustenie hriechov“ sa nechápe v pravom, ale v nesprávnom zmysle, nech je exkomunikovaný, lebo to, čo povedal Apoštol: „Skrze jedného človeka vstúpil do tohoto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“ (Rim 5,12), sa nemá chápať inak, než ako to chápala katolícka Cirkev, ktorá je rozšírená všade. Podľa tohto pravidla viery sú totiž z tradície apoštolov aj deti, ktoré samy ešte nemohli spáchať nijaký hriech, opravdivo krstené na odpustenie hriechov, aby bolo u nich znovuzrodením (regeneratione) očistené to, čo pritiahli na seba splodením (generatione) (Synoda v Kartágu roku 418, 2. kánon), lebo „ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5).“ (ii.)