sedevacantista

Na obrázku je sväty Alfonz Liguori s obrázkom Pani Márie , ktorý bol vysvätený za kňaza v r. 1726 a za biskupa o necelých 36 rokov neskôr, ktorý zomrel v r. 1787 ako 90-ročný (Zdroj obrázku: verejne dostupné.)

V čom pozostáva pravá múdrosť

„Pozri, toto dieťa privedie pád a pozdvihnutie pre mnohých v Izraeli…“ (Lukáš ii. 34.)

Taký bol jazyk svätého Simeona, keď mal tú útechu držať v jeho rukách nemľuvňatko Ježiša. Mimo iných vecí (ktoré vtedy predpovedal) deklaroval, že „toto dieťa privedie pád a pozdvihnutie pre mnohých v Izraeli“. V týchto slovách, velebí množstvo svätých, ktorí po tomto živote, by mali povstať k životu nesmrteľnosti v kráľovstve blaženosti a vyjadruje poľutovanie nad neštastím hriešnikov, ktorí pre dočasné a úbohe potešenia tohto sveta privolali na seba večnú ruinu a zatratenie. Ale navzdory veľkosti svojej vlastnej mizérie, neštastný hriešnik, zrkadliac len potešenie v súčasných pôžitkoch, nazýva svätých hlupákmi, preto lebo oni túžia žiť v chudobe, v ponížení a seba zapieraniu. Ale príjde deň, keď hriešnici uvidia svoje chyby, a povedia „My blázni! Jeho život sme zvali bláznovstvom, jeho smrť nečestnou.“
(Múd v. 4) „My blázni“; pozrite ako by mali doznať, že oni samotní boli hlupáci. Poďme preskúmať v čom skutočná múdrosť spočíva, a uvidíme v prvom bode, že hriešnici sú skutočne hlúpi, a v druhom, že svätí sú skutočne múdri.

Prvý bod. Hriešnici sú skutočne hlúpi.

I. Čo môže byť väčšie hlupáctvo, než mať silu byť Božími priateľmi a chcieť byť jeho nepriateľmi? Ich žitie v nepriateľstve s Bohom robí život hriešnikov nešťastných v tomto svete, a kupuje pre nich večnosť v utrpení na potom. Sv. Augustín spomína, že dvaja dvorania cisára vstúpili do kláštora pustovníkov a že jeden z nich začal čítať život sv. Antona. „On čítal,“ vraví svätý, „a jeho srdce bolo pozbavené sveta.“ Čítal, a v čítaní jeho zamilovanosť bola odpútaná od Zeme. Obratiac sa na svojho spoločníka zvolal: „Čo hľadáme? Priateľstvo s cisárom je najviac čoho sa môžme nádejať. A skrze koľko mnoho rizík príjdeme ešte do väčšieho nebezpečentva? Ak obrdžíme jeho priateľstvo, ako dlho potrvá?“ „Priateľu,“ povedal „hlupáci sme; čo to hľadáme?“ Môžme očakávať viac v tomto živote slúžiac cisárovi, než obdržať jeho priateľstvo? A keď po mnoho nástrahách uspejeme v spravení si ho našim kamarátom, obnažujeme sa väčšiemu nebezpečenstvu, večného zatratenia. S akými ťažkosťami sa stretneme, aby sme boli priatelia Cisára! „Ale ak chcem, tak sa môžem v momente stať priateľom Boha.“ [ – povedal.] Môžem obdržať jeho priateľstvo za pomoci usilovania sa obnovenia jeho milosti. Jeho božská milosť je ten nekonečný poklad, ktorý nás robí hodných jeho priateľstva. „Ona je pre ľudstvo poklad nevyčerpateľný, tí, čo ho využívajú, ním si získajú Božie priateľstvo…“ (Múd vii. 14.)

II. Pohania veria, že je nemožné pre stvorenie stať sa priateľom Boha; lebo ako vraví sv. Hyeroným „priateľstvo robí priateľov rovných.“ „Amicitia pares accipit, aut pares facit.“ (Preklad podľa translátora, ďalej len „ppt“: „Priateľstvo príma rovných alebo ich robí rovnými.“) Ale Ježiš Kristus deklaroval, že ak nasledujeme jeho prikázania, mali by sme byť jeho priatelia. „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem.“ (Ján xv. 14.)

III. Aké veľké je teda hlupáctvo hriešnikov, ktorí aj keď majú v silách radovať sa z priateľstva s Bohom, túžia žiť v nepriateľstve s ním! Pán nie nenávidí akékoľvek z jeho stvorení: nie nenávidi tigra, vretenicu, či ropuchu. „Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil…“ (Múd xi. 24.) Ale on nevyhnutne nenávidi hriešnikov. „Ty nenávidíš všetkých, čo páchajú neprávosť…“ (Žalm v. 7.) Boh nedokáže, lež nenávidieť hriech, ktorý je jeho nepriateľom a diametrálne odlišný jeho vôli; a teda v nenávidení hriechu, nevyhnutne nenávidí hriešnika, ktorý je zjednotený so svojim hriechom. „Hej, Boh má rovnako v nenávisti bezbožného i plod jeho bezbožnosti.“ (Múd xiv. 9.)

IV. Hriešnik je vinný z hlupáctva vo vedení života protikladne ku koncu, pre ktorý bol stvorený. Boh nás nestvoril, ani nešetrí naše životy, aby sme mohli prácou dosiahnúť bohastvá a pozemské pocty, či aby sme sa ukájali v zábavách, ale aby sme ho milovali a slúžili mu na tomto svete, kvôli tomu, aby sme ho milovali a radovali sa s ním na veky v budúcom. „… a nakoniec večný život.“ (Rim vi. 22.) Teda súčasný život, ako vraví sv. Gregor, je cesta, pomocou ktorej musíme dosiahnúť nebo, náš skutočný domov. „V súčasnom živote sme akoby na ceste, pomocou ktorej cestujeme do našej krajiny.“ (Sv. Greg. hom. xi. v Evan.)

V. Ale neštastie väčšej časti ľudstva je, že miesto nasledovania cesty spásy, [oní ľudia] hlúpácky kráčajú na ceste do zatratenia.
Niektorí majú vášeň pre pozemské bohatstvá, a pre odporné chúťky stratia nesmierné blaženosti neba; iní majú vášeň pre pocty, a pre chvíľkový potlesk stratia právo byť kráľmi v nebi; iní majú vášeň pre zmyselné potešenie, a pre dočastné potešenia stratia milosť od Boha a sú odsúdení horieť naveky v ohnivom žaláry. Neštastné duše! Ak by ako za trest za nejaký hriech, ich ruka bola pálená žeravým kutáčom, alebo ak by boli zavretí na desať rokov do tmavej väznice, určite by sa zdržali od toho. A vari nevedia, že ako trest za ich hriechy, by mali byť odsúdení zostať naveky v pekle? kde ich telá, pochované v ohni, by mali horieť na celú večnosť? „Niektorí,“ hovorí sv. Ján Zlatoústy (Hom. de recup. Laps.) „aby si zachránili telo, si volia zničiť dušu.“ ,no nevedia, že v stratení duše, ich telá by mali byť odsúdené na večné muky? „Ak zanedbáme dušu, nemôžme zachrániť telo.“

VI. Skrátka, hriešnici strácaju svoj rozum a napodobňujú tupé zvieratá, ktoré nasledujú prirodzený inštinkt a hľadajú telesné potešenia, bez toho, aby sa vôbec obzreli, či sú povolené, alebo nepovolené. Ale jednať takýmto spôsobom je, podľa sv. Jána Zlatoústeho, jednať nie jak človek, ale ako zver. „Hominem ilium dicimus“, hovorí svätý „qui imaginem hominis salvam retinet: qua autem est imago hominis? Rationalem esse“ (Ppt: „My voláme človka“ vraví svätý “ toho, čo si udrží obraz človeka; no kde je obraz človeka? V tom byť racionálni/rozumoví“.) Aby sme boli ľuďmi, musíme byť racionálni/rozumoví: to znamená, musíme konať nie podľa náruživostí tela, ale podľa diktovania rozumu. Kebyže by Boh dal zverom použitie rozumu a kebyže by sa ony riadili jeho zásadami, mohli by sme povedať, že konali ako ľudia. A musí byť na druhej strane povedané, že človek, ktorého správanie je v súlade so zmyslami, no proti rozumu, koná ako zviera. Ten, kto sa riadi diktovaním rozumu, si zabepečuje pre seba budúcnosť. „Ó, keby boli múdri a porozumeli by, a zaobstarali by si pre svoj posledný koniec.“ (Deuter. xxxii. 29, Duay-Rheims Biblia) Onen hľadí do budúcnosti, to jest, na účet, ktorý bude musieť predniesť počas hodiny smrti, po ktorom by mal byť odsúdený do pekla, alebo do neba, dľa svojich zásluh. ”Non est sapiens” vraví sv. Bernard, ”qui sibi non est.“ (Ppt: „Nie je rozumný,“ vraví sv. Bernard „kto nie je sám sebou.“)

VII. Hriešnici myslia len na súčasnosť, ale nehľadia na koniec, pre ktorý boli stovrení. Ale čo im to prospeje získať všetky veci, ak stratia svoj posledný koniec, ktorý samotný ich môže urobiť štastnými. „… a potrebné je len jedno“ (Lukáš x. 42.) Získať náš posledný koniec je jediná vec dôležitá pre nás; ak ju stratíme, všetko je stratené. Čo je tento koniec? Je to večný život. “Finem vero vitam æternam.“ (Ppt: „Koniec je večný život.“) Počas života, hriešnici sa starajú len málo o získanie konca svojho. Každý deň ich privádza bližšie k smrti a večnosti; ale oni nevedia svoj cieľ cesty. Kebyže lodivod, ktorého sa opýtajú ‚kam to ide‘, odpovie, že nevie, tak jak hovorí sv. Augustín: nekričali by všetci, že vedie plavidlo do záhuby? „Fac hominem perdidisse quo tendit, et dicatur ei: quo is? et dicat, nescio: nonne iste navem ad naufragium perducet?“ (Ppt: „Nechajte človeka nech sa stratí, a je mu povedané: kde je? – a nech povie, že neviem; nepovedie takýto plavidlo do záhuby?“) Svätý potom dodáva: „Talis est qui currit præter viam.“ (Ppt: „Taký je muž, ktorý beží vedľa cesty.“) Takí sú múdri tohto sveta, ktorí vedia, ako si zaobstarať majetok a pocty, a vedia ako sa ukájať v každej forme zábavy, ale ktorí nevedia, ako si zachrániť svoje duše. Aký nešťastný onen zbohatlý žráč, ktorý, aj keď bol schopný si nahromadiť bohastvá a žiť prepichovo, bol po smrti pochovaný v pekle! Aký nešťastný Alexander Veľký, ktorý po získaní tak mnoho kráľovstiev, bol odsúdený na večné muky? Aké veľké hlupáctvo Henricha VIII., ktorý sa vzopieral proti Cirkvi, no vidiac v hodine smrti, že jeho duša by mala byť stratená, vykríkol zo zúfalosti: „Priatelia, stratili sme všetko!“ Ó Bože, koľko mnoho iných teraz narieka v pekle a vykrikuje: „Čo nám pomohla namyslenosť? Čo nám osožilo imanie s vystatovaním? Toto pominulo všetko ako tieň…“ (Múd. v. 8-9.) Vo svete sme znamenali mnoho, radovali sme sa z množstva statkov a cti; a teraz všetko pominulo ako tieň, a nič neostáva pre nás, než trpieť a nariekať po celú večnosť. Svätý Augustín hovorí, že štastie, z ktorého sa hriešnici radujú počas tohto života, je ich najväčšie neštastie, „Nie je nič katastrofálnejšie, než štastie hriešnikov, za pomoci ktorého je ich zvrátená vôľa, akoby vnútorný nepriateľ, posilnená.“ (Ep. v. ad Marcellin.)

VIII. Skrátka, slová Šalamúna sú naplnené ohľade všetkých, ktorí zanedbávajú svoju spásu: „Aj v smiechu srdce môže plakať a radosť skončiť sa žiaľom.“ (Prís. xiv. 13.) Všetky ich potešenia, pocty a veľkosť skončia v nekonečnom žiali a náreku. „Odstrihol si môj život ako tkáč, ktorý strihá vlákna z osnovy.“ (Iz. xxxviii. 12.)
Zakiaľ čo pripravujú základy svojich nádejí z uvedomenia si bohastva, smrť prichádza, a odstrihávajúc závit života, ich pripravuje o ich majetky a posiela ich do pekla horieť po celú večnosť v ohnivej jame. Čo hlúpejšie sa dá predstaviť si, než to, že si želať byť premenený z priateľa Boha na otroka Lucifera? a z dediča raja sa stať skrze hriech odsúdeným do Pekla? Lebo v momente ako kresťan spácha smrteľný hriech, jeho meno je zapísané medzi počet zatratených! Sv. František Salezký povedal, že ak by anjeli boli schopní plakať, nerobili by nič iné než ronili slzy pri pohľade na deštrukciu, ktorú na seba kresťan, ktorý pácha smrteľný hriech, privádza.

IX. Óh! aké veľké hlupáctvo hriešnikov, ktorí žitím v hriechu vedú život úbohosti a nespokojnosti! Všetky bohatstvá tohto sveta nedokážu uspokojiť srdce človeka, ktorý bol vytvorený na milovanie Boha, a nedokáže nájsť pokoj mimo Boha. Čo sú všetky veľkoleposti a všetky pôžitky tohto sveta, než iba „Márnosť nad márnosť…“ (Kaz. i. 2.) Čo sú než len „… márnosť a honba za vetrom!“ (Kaz. i. 14.) Pozemské bohatsvá sú podľa Šalamúna – ktorý mal skúsenosť s nimi – márnosť nad márnosť; tým sa myslí púhe márnosti, lži a podvody. Oni sú takisto „honbou za vetrom“ – nielenže neuspokoja, ale dokonca sužujú/trápia dušu; a čím viac je ich vlastnených, tým väčšie utrpenie spôsobujú. Hriešnici dúfajú nájsť pokoj v ich hriechoch; ale čo za pokoj si môžu užiť? „Niet pokoja pre bezbožných, hovorí Pán.“ (Iz. xlviii. 22.)
Zdržím sa teraz hovoriť viac o nešťastnom živote hriešnikov; budem o tom hovoriť v inej časti. Pre súčastnosť je dostatočné pre vás vedieť, že Boh dáva pokoj tým dušiam, ktoré ho milujú, a nie tým, ktorí ním pohŕdajú. Miesto usilovania sa byť priateľmi Boha, hriešnici si želajú byť otroci Satana, ktorý je krutý a nemilosrdný tyran pre všetkých, ktorí sa podrobia jeho jarmu. „Crudelis est et non miserebitur.“ („… ukrutní sú a bez milosti…“, Jer vi. 23.) A keď sľubuje potešenia, ako hovorí sv. Cyprián, robí tak nie pre náš osoh, ale aby sme boli jeho spoločníkmi v jeho mukách v pekle: „Ut habeat socios pœna, socios gehenæ.“ (Ppt: „Tento trest môže mať spojencov, spojencov pekla.“)

Druhý bod. Svätí sú skutočne múdri.

X. Nechajme sa presvedčiť, že skutočne múdri, sú tí, ktorí vedia ako milovať Boha a dosiahnúť nebo. Štastný to človek, ktorému Boh poskytol vedu [resp. znalosti] svätých. „Dedit illi scientiam sanctorum” („… udelila mu znalosť svätých vecí…“, Múd. x. 10.) Óh! ako vznešená je veda, ktorá nás učí, ako milovať Boha a zachrániť si naše duše! Štastný je, vraví sv. Augustín, človek „,ktorý pozná Boha, i keď je neznalý ostatných vecí.“ Tí, ktorí poznajú Boha, onú lásku, ktorú si zaslúži a to ako ho milovať, nepotrebujú žiadnu ďalšiu znalosť. Sú múdrejší než tí, ktorí sú odborníkmi v mnohých vedách, ktorí ale nepoznajú ako milovať Boha. Brat Egidius z rádu sv. Františka raz povedal sv. Bonaventúrovi: „Štastný vy, otec Bonaventúr, ktorý si tak učený; i ten, ktorý pomocou tvojho učenia sa môže stať svätejší než ja dokážem, ja, ktorý som chudobný [a] nevzdelaný muž.“ – „Počúvaj“, odpovedal svätý „,ak stará žena dokáže milovať Boha lepšie než ja, ona je viac učená a svätejšia než ja.“ Keď počul toto, brat Egidius vykríkol: „chudobná stará žena! chudobná stará žena! Otec Bonaventúr hovorí, že ak ty miluješ Boha viac než on, ty ho dokážeš prerdčiť v svätosti“.

XI. Toto vzbudilo závisť vo sv. Augustínovi, a urobilo ho to zahanbeného. ”Surgunt indocti,“ povedal „et rapiunt cœlum.“ (Ppt: „Nevzdelanci povstanú“ povedal „,a odnesú nebo.“) Beda! nevzdelanci povstanú, a odnesú kráľovstvo nebeské; a čo my, vzdelaní tohto sveta, robíme? Óh! ako mnoho hrubých a negramotných je zachránených, pretože aj keď nedokážu čítať, vedia ako milovať Boha; a koľko múdrych tohto sveta je zatratených! Óh! skutočne múdri boli sv. Ján od Boha, sv. Félix z rádu sv. Kapucínov a sv. Paschal, ktorý bol chudobný laický Františkán; a oni boli neoboznámení v ľudských vedách, ale zato vzdelaní vo vede svätých. Ale šokujúcim je, že aj keď k svetu pripútaní sú sami presvedčení o tejto pravde a neustále chvália zásluhy tých, ktorí sa stiahli zo sveta, kvôli tomu, aby žili iba pre Boha, tak stále napriek tomu, konajú tak, akoby v to neverili.

XII. Povedzte mi bratia, do ktorej vrstvy ľudí chcete patriť: do [vrstvy] múdrych tohto sveta, alebo do [vrstvy] múdrych o Bohu? Pred tým, než urobíte rozhodnutie, sv. Ján Zlatoústy vám radí, aby ste šli k hrobom mŕtvych! „Proficiscamur ad Sepulchra” (Ppt: „Poďme k hrobom“.) Óh! ako výrečne nás hroby mŕtvych učia vedu svätých a učia o márnivosti pozemských bohatstiev! „Čo sa mňa týka,“ vraví svätý „nevidím nič iné, než rozklad, kosti a červy.“ Akoby povedal: medzi týmito kosťami, ja neviem rozoznať šlachtica, bohatého, či vzdelaného; ja vidím, že všetci sa obrátili v prach a rozklad – teda všetka dôležitosť a sláva sa pominula ako sen.

XIII. Čo teda musíme urobiť? Hľa, rada od sv. Pavla: „A tak, bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj . . . tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa.“ (1 Kor. vii. 29-31.) Tento svet je scéna, ktorá sa pominie a skončí čoskoro/vo veľmi krátky čas. „Čas je krátky.“ Počas dní, ktoré ostávajú, nech sa usilujeme žiť jak ľudia, ktorí sú múdri – nie podľa sveta, ale podľa Boha – pomocou venovania sa posväcovaniu naších duší a prisvojením si prostriedkov spásy; pomocou utekania preč od nebezpečných situácii [ktoré môžu viesť k hriechu]; praktizovaním modlitby; pomocou pridania sa k nejakej pobožnej skupine; pomocou častého navštevovania sviatostí; čítaním duchovnej knižky každý deň; a pomocou slyšania denne omše, ak je to v naších silách; alebo aspoň navštevovaním Ježiša v požehnanej sviatosti oltárnej a nejakého obrazu najsvätejšej Márie. Tak by sme mali byť skutočne múdri a mali by sme byť štastní pre čas a večnosť.

Svätý Alfonz, oroduj za nás!

Preklad: Kristián Keller

Kristián Keller
Tradičný katolík, sedesvakantista