sedevacantista

Svätý Alfonz (bol ordinovaný v r. 1726, a umrel v r. 1787), zdroj: wikipedia

O zlobe rozprávania nemodestne − jedenásta nedeľa po Svätodušnej nedeli (Turíce)

„A dotkol sa mu jazyka… rozviazal spútaný jazyk a správne rozprával.“ Marek VII. 33, 35.

V dnešnom Evanjeliu podľa sv. Marka sa pojednáva ohľadom učineného zázraku, ktorý Spasiteľ spravil v liečení muža, ktorý bol nemý, a to letmým dotknutím sa jeho jazyka. „Dotkol sa mu jazyka, rozviazal mu spútaný jazyk a správne rozprával.“ Z posledných slov môžeme vydedukovať, že muž nebol úplne nemý, ale že jeho jazyk nebol slobodný, alebo že jeho artikulácia nebola rozoznateľná. Preto nám sv. Marek hovorí, že po zázraku začal hovoriť správne. Nechajme to aplikovať sami na seba. Nemý muž sa nachádzal v potrebe zázraku k rozviazaniu jazyka a odobratiu preč bremena, pod ktorým sa namáhal. Ale koľko je tu takých, u ktorých by Boh mohol zoslať milosť im zviazať ich jazyky, aby prestali hovoriť oplzlo! (nemodestne / nemiestne / obscénne)

Táto zloba robí veľké zranenie druhým. V druhom rade, robí veľké zranenie im samotným. Toto by mali byť dva body tejto kázne.

Prvý bod. Človek, čo rozpráva nemiestne, vytvára veľké zranenie ostatným, ktorý ho počúvajú.

Vo vysvetlení 140-tého žalmu, sv. Augustín nazýva tých, čo rozprávajú obscénne, „mediátori Satana“,  miništranti Lucifera; lebo ich obscénnym jazykom, démon nečistoty dostáva prístup k dušiam, ku ktorým sa skrze zvádzanie nemôže dostať. Na ich prekliatom jazyku, sv. Jakub vraví: „A jazyk je oheň,… je rozpaľovaný peklom.“ (Jakub III. 6.) Hovorí, že jazyk je oheň zapálený peklom, s ktorým tí, čo hovoria obscénne, zapaľujú seba a ostatných. Obscénny jazyk, možno povedať, že je jazykom tretej osoby, o ktorej Kniha Sirachovcová hovorí: „ „Tretí jazyk“ uviedol mnohých do nepokoja a hnal ich od národa k národu.“ (Sirach XXVIII. 16.) Spirituálny jazyk hovorí o Bohu, svetský jazyk hovorí o udalostiach vo svete; ale rozpálený jazyk tretej osoby je jazykom pekla, ktorý hovorí o nečistotách tela; a toto je jazyk, ktorý rozvráti mnohých a privedie ich do zatratenia.

Hovoriac o živote ľudí na tejto zemi, kráľovský prorok hovorí: „Nech ich cesta sa stane tmavou a klzkou.“ (Žalm XXXIV. 0.)  V tomto živote človek kráča v temnote a po šmykľavej ceste. Preto sú takí v neustálom nebezpečenstve upadnutia každým krokom, až do chvíle pokým pozorne neprešetria cestu, po ktorej kráčajú, a s opatrnosťou sa tak vyhnú nebezpečným krokom, to jest príležitostiam k hriechu. Teraz, keď by bolo prešľapovaním tejto klzkej cesty časté úsilie zhodiť ich, nebol by zázrak ak by neupadli? „Mediátori Satana“, ktorý hovoria obscénne, navádzajú druhých k hriechu, ktorí pokiaľ žijú na tejto zemi, kráčajú povedľa temnoty; a tak dlho jak ostávajú v tele, sú v nebezpečenstve upadnutia do zloby nečistoty.  Teraz, tí čo sa ukájajú v obscénnom jazyku, je o nich dobre povedané: „Ich hrtany sú otvorené hroby.“ (Žalm V. 11.) Ústa tých, čo vydávajú len nechutné obscénnosti, sú podľa sv. Jána Zlatoústeho, mnoho otvorených hrobov zo zhnitých zdochlín. (Hom, II., de Proph. Obs.) Zápach, ktorý stúpa z hniloby mnohých mŕtvych tiel vhodených spoločne do jamy, oznamuje infekciu a chorobu pre tých, ktorí cítia zápach.

„Rana bičom,“ vraví Sirach, „urobí modrinu, ale rana jazykom zláme kosti.“ (Sirach XXVIII. 21.) Rany švihnutia sú rany na tele, ale rany obscénneho jazyka sú rany, ktoré nakazia kosti tých, ktorí počúvajú tento jazyk. Sv. Bernárd zo Sienna nám dokladá, že panna, ktorá viedla svätý život, počutím obscénného slova mladého muža upadla do zlej myšlienky a opustila sa smerom k zlobe nečistoty do takej podoby, svätý vraví, že keby diabol zobral ľudské telo, nemohol by spraviť tak veľa hriechov takého druhu, ktoré ona napáchala.

Je neštastím, že ústa z pekla, ktoré často uštedrujú obscénne slová, to berú ako nepodstatné a sú ľahkovážni, keď sa spovedajú; a keď sú napomenutí, odpovedia: „Hovorím tieto slová z vtipu, a bez zlého úmyslu.“   Z vtipu!? Nešťastný človek, tieto vtipy nechajú diabla rehotať sa, a urobia teba uslzeného na večnosť v pekle. Po prvé, je zbytočné povedať, že hovoríš také slová bez zlého úmyslu; lebo keď hovoríš také expresívne výrazy, je náročné pre teba udržať sa od činov proti čistote. Podľa sv. Jeroma, „Ten, kto sa vyžíva v slovách, nie je ďaleko od činu.“  Popritom, obscénne slová hovorené pred osobami iného pohlavia, sú vždy sprevádzané hriešnym naznačovaním. A vari nie je ten škandál, čo spôsobuješ ostatným kriminálny? Povedz jedno obscénne slovo a privedieš do hriechu všetkých, ktorí ťa počúvajú. Taká je doktrína sv. Bernarda. „Jeden rozpráva, a povie len jedno slovo, ale zabije duše mnohých poslucháčov.“ (Serm. XXIV., in Cant.) Je to väčším hriechom než je výstrel z brokovnicovej muškety, hoc by si zabil mnoho ľudí, ale zabil by si len ich telá; ale hovorením obscénnych slov, si zabil ich duše.

Inými slovami povedané, obscénne slová sú ruinou sveta. Jedno z nich robí viac zloby, než stoviek diablov; pretože je to príčinou zatratenia mnohých duší. Toto nie je moja reč, to je reč Ducha Svätého. „Úlisne ústa spôsobujú pád.“ (Príslovia XXVI. 28.) A kedy je tomu tak? Kedy je táto devastácia duší uvedená, že také hrozné urážky sú predvedené pred Boha? Je to v lete, v čase, keď Boh dá na teba najlepšie dočasné požehnania. Je to vtedy, keď ťa nezásobí obilím, vínom, olejom a inými ovociami zeme. Je to vtedy, keď je tak veľa hriechov spáchaných obscénnymi slovami, jak je kúskov pšenice alebo kúskov hrozna. Ó nevďačnosť! Ako len Boh snami vydrží? A kto je na vine týmto hriechom? Tí, ktorí rozprávajú nemorálne, sú príčinou. Preto sa musia zodpovedať za činy pred Bohom a mali by byť potrestaní za všetky hriechy tých, čo ich počujú. „… ale od teba budem požadovať zodpovednosť za jeho krv.“ (Ezech III. 18.)

Ale prejdime k druhému bodu. Druhý bod. Ten, ktorý rozpráva oplzlo, robí veľké zranenie sebe samému. Niektorý mladý muž si povie: „Rozprávam bez úmyslu ublížiť.“ K odpovedi na túto výhovorku som už povedal v prvom bode, že je ťažko používať oplzlý jazyk bez toho, aby sa v ňom neutápal a že rozprávanie oplzlo pred mladými ženami, zobratými alebo nezobratými, je vždy sprevádzané s tajným podtónom, keď sa také hovorí. Popritom, používaním nemiestného jazyka sa odkrývaš nebezpečiu upadnutia do necudných činností; lebo podľa sv. Jeroníma, ako sme už povedali, „ten, ktorý sa vyžíva v slovách, nie je ďaleko od činu.“  Všetci ľudia sú náchylní k zlému. „Predstavivosť a myšlienky ľudského srdca sú náchylné k zlu.“ (Gen. VIII. 21.) A cez to všetko, človek je náchylný k hriechu nečistoty, ku ktorému ho príroda samá nakláňa. Preto sv. Augustín povedal, že zápolením proti tej zlobe „víťazstvo je zriedkavé“, aspoň pre tých, ktorí nepoužívajú veľkú prevenciu.

Teraz, nečisté objekty, o ktorých rozprávajú, sú vždy prítomné v mysliach tých, ktorí voľne uštedrujú obscénne slová. Tieto objekty spôsobujú slasť a privádzajú ich do hriešnych predstáv a zlomyseľnej gratifikácie, a následne do kriminálnych činov. Pozrite na dôsledok obscénnych slov, ktoré mladý muž hovorí bez zlého úmyslu.

„ … a nech ťa nepodchytia v reči“, hovorí Duch Svätý. (Sirach V. 16) Buď v strehu, lež ťa tvoj jazyk nepripúta reťazou, ktorá ťa vezme do pekla. „Jazyk“, vraví sv. Jakub, „ktorý poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života [a sám je peklom rozpálený]“ (sv. Jakub III. 6.) Jazyk je jeden z častí ľudského tela, ale keď uštedruje zlé slová, nainfikuje celé telo a „rozpaľuje kolobeh života“; zapaľuje a korumpuje celý náš život, od narodenia až po starobu. Preto vidíme, že človek, ktorý sa ukája v obscénnosti, nemôže, i keď je starý, sa odpútať od obscénného jazyku. V živote sv. Valeriusa, Surius dáva príklad, že svätý počas cestovania išiel do domu ohriať sa. Počul pána domu a lokálného sudcu , i keď obaja pokročilí vo veku, rozprávali o obscénnych veciach. Svätý ich napomenul s ostrosťou, ale nebrali do úvahu jeho napomenutie. Avšak, Boh potrestal oboch: jeden sa stal slepým a u druhého sa objavilo svrbenie, ktoré produkovalo smrteľné tumory. Henry Gregerman hovorí (v Magn. Spec., dist. 9, ex. 58), že jeden obscénny rozprávač umrel naraz bez ľútosti a že ho bolo potom vidieť v pekle trhajúc si jazyk na kúsky; a keď sa mu obnovil, znova si ho začal trhať.

Ako môže mať Boh milosť na tým, ktorý nemá ohľad nad svojou dušou a dušou susedovou?„Súd bez milosrdenstva čaká na toho, kto nepreukázal milosrdenstvo.“ (sv. Jakub II. 13.) Och! Čo za škodu, vidieť jedného z tých obscénnych ozembuchov zvracať jeho špinavé výrazy pred dievčatami a mladými vydatými ženami! Viac takých ľudí prítomných, viac nehorázny je jeho jazyk. Často sa stane, že mladí chlapci a dievčatá sú prítomné, a nemá strach škandalizovať tie nevinné duše! Cantipratano zmieňuje, že syn istého aristokrata v Burgundy bol poslaný, aby bol vyučovaný mníchmi Klúnie. Bol anjeliček čistoty; ale nešťastný chlapec jedného dňa vkročil do obchodu kobercára, počul obscénne slová od kobercárovho zdivočenia, upadol do hriechu a stratil božskú milosť. Otec Sabitano počas práce na „Evanjelickom Svetle“, spomína o ďalšom chlapcovi, 15 ročný;  počul špinavé slovo, začal o ňom premýšľať budúcu noc, súhlasil so zlou myšlienkou a zomrel nečakane tú istú noc. Jeho spovedník počul o jeho smrti a plánoval urobiť za neho omšu. Ale duša neštastného chlapca sa zjavila pred ním a povedal spovedníkovi nesláviť omšu za neho. Kvôli tomu, že počul slovo, bol zatratený a oslava omše by mu pridala na bolestiach. Ó, Bože! Ako veľké by to bolo, keby bolo možnosti u nich nariekať, aké veľké by bolo nariekanie strážnych-anjelov týchto úbohých detí, ktoré boli pokrivené a privedené do pekla rečou obscénnych jazykov!

S akou úprimnou snahou, by mali anjeli vyžadovať pomstu u Boha proti autorom takýchto škandálov! Že anjeli by mali plakať za pomstou proti nim, vyznieva zo slov Ježiša Krista: „Varujte sa, aby ste nepohŕdali ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebesiach stále hľadia na tvár môjho Otca v nebesiach.“ (Matúš, XVIII. 10.)

Buďte teda pozorní, moji bratia, a ubráňte sa proti hovoreniu oplzlo, viac než by ste sa bránili proti smrti. Počúvajte radu Ducha Svätého: „ … pre svoje slová vážky a na ústa si vlož primerané uzdy! Daj si pozor, aby si jazykom neklesol a neupadol pred nepriateľmi, čo na teba číhajú. Tvoj pád nebude možno vyliečiť do smrti.“ (Sirach XXVIII. 29, 30.)
„Pre svoje slová vážky,“ musíš zvažovať svoje slová, pred tým než ich vynesieš, a „uzdu na ústa,“ keď sa oplzlosti hrnú na jazyk. Musíš ich potlačiť, lebo inak ich povedaním spôsobíš na vlastnej duši a na duši ostatných smrteľnú a nevyliečiteľnú ranu. Boh ti dal jazyk, nie aby si ho urážal, ale aby si ho slávil a požehnával. „Ale…“ vraví sv. Pavol, „smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo, nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých (Efezanom V. 3.)

Zapíšte si slová „akákoľvek nečistota“. Musíme upustiť od obscénneho vyjadrovania sa a od každej dvojzmyselnej zmienky vyrieknutej z vtipu, ale i od každého nežiadúceho slova, lež by sme sa nemali stať svätým, to jest kresťanom. Je nevyhnutné poznamenať, že slová dvojitého významu robia niekedy ešte väčšie zlo než obscénnosť, lebo umením, ktorým sú vyrčené, nechávajú väčšiu pečiatku na mysli.

„Majte na pamäti“, vraví sv. Augustín, „aby vaše ústa boli ústami kresťanov, ktorými Ježiš Kristus vchádzal tak často vo svätom prijímaní.“ Preto by ste mali mať hrôzu pred uštedrovaním necudných slov, ktoré sú diabolský jed. „Pozrite sa bratia, či to je spravodlivé, že z úst kresťanov, ktorými telo Krista vchádza, by mala vychádzať necudná pesnička ako diabolský jed?“ (Serm. XV., de Temp.) Sv. Pavol hovorí, že reč kresťana by mala byť vždy ochutená soľou. „Vaša reč nech je vždy milá, soľou korenená,“ (Kolosanom IV. 6.) Naša konverzácia, by mala byť okorenená slovami vyrátanými na nadchnutie druhých, nie urazenie, ale na milovanie Boha. „Šťastný to jazyk“ hovorí sv. Bernard, „ktorý vie hovoriť len o svätých veciach!“  Šťastný to jazyk, ktorý vie rozprávať nijak inak než o Bohu! Bratia, buďte opatrní; nie len upustiť od obscénneho jazyka, ale i vyhýbať sa, ako by ste sa vyhýbali moru, tým, ktorí rozprávajú oplzlo.  Keď počujete niekoho uštedriť  obscénne slová, nasledujte radu Ducha Svätého: „Ohraď svoje uši tŕním a nepočúvaj zlý jazyk.“ (Sirach XXVIII. 28.)
„Ohraď svoje uši tŕním,“ to znamená , napomeň so zápalom človeka hovoriaceho obscénne; aspoň odvráť svoju tvár, a ukáž, že neznášaš takú reč. Nebuďme zahanbení, ukázať sa, že sme nasledovníci Ježiša Krista, lež si želáme, aby Ježiš Kristus bol zahanbený zobrať nás so sebou do raja.

Svätý Alfonz, oroduj za nás.

Je imperatívne, aby ľudia navštívili vatikankatolicky.com a modlili sa denne Ruženec.

Kristian Keller

Sedesvakantista