O potlesku kazateľom – od sv. Jána Chrysostoma
Homília sv. Jána Zlatoústeho (Chrysostom), O potlesku kazateľom:
Je ubližujúce, keď ten, čo učí vôlu Boha, znevažuje učenie svojimi osobnými zámermi. Toto spôsobilo veľa zla v kostoloch. Ospravedlnte ma prosím, ak moja kázeň bude potiahnutá dlhšie namierená proti tomuto zlu. Veľa ľudí sa natrápi, aby mohli stáť na verejnosti, a predniesť svoju dlhú reč; a keď dostanú za ňu potlesk od davu, je to pre nich jak keby dosiahli raj, jak keby dosiahli nebeské královstvo. Ale ak ticho nastane na konci ich rozprávania, úpadok na ich duchu z nastaného ticha, je pre nich horší než peklo samotné.
Takéto uvažovanie otočilo kostoly po svete hore nohami, pretože vy nechcete počuť kázeň namierenú na sebaspytovanie si svedomia, ale takú, ktorá by vás mohla potešiť svojou kompozíciou a elokventnosťou slov, ako kebyste chceli počúvať spevákov alebo bájkarov.
Keď sme bezúčelovo zaneprázdnení krásnym vyjadrovaním sa, kompozíciou a harmóniou naších poskladaných viet, tak, aby sme my nemali úžitok. Keď si dáme za ciel byť obdivovaní, ale nie poučiť. Poštekliť uši, ukojiť sa, miesto toho, aby sme sa zamerali na srdce. Zožať potlesk a odísť s chválou; ale nie napraviť ľudské správanie. Vtedy robíme zle.
Verte mi, hovorím, čo cítim. Keď idem z kázne, počujem akoby sám na seba potlesk, cítim sa jak chlap. Som poctený, dávam v sebe prednosť uspokojivému pocitu; ale keď idem večer do postele, (v úvodz.) „možem si teda sám sebe ďakovať“ , že tí, čo mi aplaudovali, nedostali úžitok z kázne. Že mali dostať úžitok z tej kázne, ale prišli o ten úžitok zatial, čo tlieskali a chválili. Som v bolesti, skrúšeny a slzím. Cítim sa jak keby som hovoril všetko (pocelý čas) navnivoč. Hovorím si, aký to má zmysel, ta moja práca, keď tí, čo majú počúvať, nedostanú úžitok z toho, čo hovorím.
Aj ateistický filozofovia: počujeme o ich kázaní, a nikde by to nebolo tak, nikde by sme sa nedopočuli, žeby tam bol potlesk počas ich slov. Počujeme od naších Apoštolov, robiť verejné výstupy, a zo žiadnych zdrojov nemáme, žeby ich počas ich kázania niekto prerušoval hlasitým povzbudzovaním. Kristus hovoril verejne na Hore. Ale nikto nepovedal ani slovo, pokial nedopovedal kázeň. Môže ten človek vyzerať inak než trápne? Nie! Bude odsúdený ako pochlebovač a jeho chvlálenkárstvo len ako irónia. Keď následne povie taký, že: „učitel hovoril nádherne“, ale čo hovoril, tak to už nevie povedať. Takéto konanie má všetky známky prikyvovania/povzbudzovania. Jak keby skutočne niekto počúval v hlave akoby len spevákov a hráčov na hudobné nástroje. Niet divu, že je to tak s takým človekom. Vidíme ho, že nepozerá rovnakým podielom do jadra veci, ale jeho vlastným spôsobom, avšak podstata nie je muzičná exhibícia alebo krásny spev. Nuž nerozumie, že to je sled a význam myšlienok a premúdre obzretie sa za sebou samým. No ostatným je ľahké povedať a zreferovať, čo bolo povedané.
Ako môže taký človek dostať čosi iné než odsúdenie? Keď nevie povedať, čo bola podstata vecí, a za čo chválil a zveleboval rečníka.
Nič nieje tak podobné kostolu ako ticho a dobré usporiadanie. Hluk patrí pre divadlá, kúpaliska, verejné sprievody a nákupne centrá. Ale tam, kde sa hlásajú doktríny, ktoré sú predmetom veci farárovho učenia, tam musí byť pozor, ticho a kľudné rozjímanie v útočisku plnom pokoja. Tieto veci hladám a chcem začať. Pretože ja som si dal v sebe za úlohu cesty, ktorými by mi mohlo byť umožnené, aby vaše duše mohli profitovať. Nie krátkou cestou to ponímam. Prospeje to nielen vám osobne, ale aj nám ako celku. Tak, aby sme neboli strhnutí pýchou, aby sme neboli húckaní do milovania chlácholu a úcty. Aby nás to nestrhávalo hovoriť veci, ktoré príjmene šteklia uši, ale hovoriť také veci, ktoré budú prospešné. Aby sme kládli celý zhon času a dôraznosť nie na umenie a kvetnaté reči, ale na podstatu a zmyslel naších myšlienok.
Nie je celá príroda potiahnutá ustálenosťou a tichom? Po celom povrchu neba, je roztiahnutý šarm pokoja. Kvôli tomu sme osočovaní, a je nám zlorečené aj medzi neveriacimi. Ako keby sme sa všetci chceli len ukázať navonok a nasilu oddeliť – hovoria o nás. Ale keď sa tomuto zabráni (milovaniu chlácholu a úcty), potom aj prominentné miesta vyhasnú. Vyhasne siapanie sa po chrbtoch. Je adekvátne; keď by niekto bol poctený chválou, ale až potom, čo bol vypočutý; a až potom, čo sa všetko dá do poriadku. Áno! Vyzývam vás, aby ste robili všetky veci podľa Božej vôle, aby sme mohli nájsť milosť, ktorá pochádza od Neho, skrze milosť a utrpenie jeho jediného Syna.
Odporúčam pozrieť si vatikankatolicky.com a modliť sa denne Ruženec. Pre spásu musíte byť katolík.
Kristián Keller
Sedesvakantista